Je vôbec možné nestratiť samú seba po pôrode a v materstve?

 

Tá prvá verzia môže byť pokojná, trpezlivá, láskavá k druhým…rada sa stretávať a rozprávať s rôznymi ľuďmi ..rovnako rada môže mať aj svoj čas osamote… Neuteká od náročných tém a situácií. Zostáva, a ešte v nich robí aj podporu druhým. Žije svoj život, radostne aj starostne, plánuje, pracuje, tvorí, číta, vníma život a jeho krásy, prepája sa s druhými a nachádza v tom radosť, nachádza radosť a vďačnosť v každom prežitom dni…

 

Po narodení prvého dieťaťa možno bola presne takou mamou akou chcela byť. Akou si vysnívala, že bude.

Neznamená to, že to nebolo náročné (bolo, a ako..) 

Čas po narodení dieťaťa ju preveril a zocelil fyzicky aj psychicky…

 

Ustála všetky zmeny po pôrode, v šestonedelí, izoláciu s malým bábätkom aj sociálnu smrť kedy sa jej život a známosti scvrkli na minimum a jej najväčším spoločenským životom sa stalo obriaďovanie domácnosti, varenie a výlet medzi ľudí do obchodu na nákup …

 

Napriek tomu, že bola vyčerpaná, izolovaná, (preťažená z požiadaviek ktoré so sebou starostlivosť o bábätko prináša) – čas s dieťaťom ju napĺňal a otváral nové možnosti vnímania tohto sveta a tém materstva… Aké krásne a naplňujúce poslanie byť Matkou.

 

Potom prišlo druhé tehotenstvo, druhé dieťa, sťahovanie, vážne ochorenie, náročné životné chvíle s malým bábätkom a batoľaťom… s minimom podpory a priestoru zotaviť sa.

 

…Alebo možno niečo iné, menej nápadné…

 

Možno tam sama nebola, no ona sa v tom všetkom úplne osamote a stratená cítila… (Každá mama má svoje výzvy a náročné momenty…)

 

(A to ešte netušila, čo ju čaká ďalej…)

 

…chaotická, večne v strese a vyčerpaná…

…Netrpezlivá, výbušná…

… Zdvíha hlas, kričí, vyhráža sa v slabých chvíľach, lebo nezvláda 20x po sebe opakovaf tú istú vec s kľudom…

…Opakuje presne tie isté vzorce, ktoré si prisahala že opakovať nikdy nebude na svojich deťoch…

…Slová a reakcie, ktoré má zapísané hlboko v sebe…

 

…Na náročné témy nemá čas a kapacitu, v náročnom dni sa po pretlaku diania a nahromadenej energie vypína a funguje na autopilota….

….Niektoré dni zvláda držať priestor deťom, sebe aj mužovi…

….Niektoré dni iba ostatným a „seba“ nevidí a necíti ako je deň dlhý (a noc tiež).

 

Veta „mať čas na seba“ stráca zmysel, keď osamote nemôže byt ani raz za celý deň na záchode, všade sa za ňou dobíjajú deti (alebo niektoré z nich)….

 

…Aj tie malé vzácne momenty zdanlivého kľudu zostáva jej telo a myseľ v pohotovosti – tak ako to pri malých deťoch býva.

 

Nemôže si dlhšie pospať, odpočinúť a dať prestávku vtedy keď potrebuje.

 

 

…

 

 

 

Iba matne si spomína aké to bolo byť a cítiť sa „sama sebou“.

 

Cítiť sa dobre sama so sebou, vo svojej vlastnej koži.

 

Robiť to, čo ju napĺňa a dobíja.

 

Poznať a rešpektovať svoje vlastné telo, rytmus, kapacity, limity.

 

Byť v spojení sama so sebou.

 

A nielen „počuť“ sama seba ale aj „počúvať“ a „nasledovať“, to čo cíti, že potrebuje v danej chvíli…

 

 

 

To je ONA. Tam sa cíti sama sebou. Svojou vlastnou esenciou a podstatou Bytia.

 

….

 

 

Tá druhá verzia nie je „zlá mama.“ – aj keď by tak na ňu mnohí radi ukázali prstom bez mihnutia oka a náznaku súcitu a pochopenia v ich slovách.

 

Je to mama, ktorá robí najlepšie, čo v danej chvíli vie a môže.

 

Táto druhá verzia je odrazom preťaženého nervového systému a kaskádou životných udalostí, ktoré život priniesol do života s malým bábätkom/deťmi…

 

 

…Ostal zaseknutý v kríze, ktorá už nemusí byť prítomná, no pre zaseknutý systém a telo je to už bežný štandard fungovania…

 

….

 

A na to neexistuje jedna zázračná formulka, vďaka ktorej bude druhá verzia opäť tou prvou. (Existujú rady, tipy, cvičenia, meditácie, osobné aj neosobné terapie, konzultácie, aplikácie a pdfka zaručených tipov ako z toho von…

 

 

 

…a čaká na chvíľu, na svoju chvíľu, kedy ju žena-mama opäť objaví a začne sa k nej vracať...

..možno nie hneď..

..možno nie po roku…

 

…možno až po tom, ako prehrmí tá najväčšia búrka okolo nej a život opäť dosadne na jedno miesto, ktoré sa dá nazvať stabilným a bezpečným.

 

..keď si konečne jej telo vydýchne...

 

Lebo to nie je luxus.

Ale životná potreba.

Ale v čase, keď sa topíte – sa aj to môže zdať neuveriteľným luxusom a plytvaním energie a času, ktorý tak nutne potrebujete v tej chvíli k tomu, aby Vaša hlava ostala na hladine uprostred víriaceho mora života a materstva …

 

….

 

 

…Náročné momenty a situácie ktoré zažívame, či už v tehotenstve, priprave na porod, pri porode a po nom, dennodenne v zivote s malym babatkom, detmi, velkymi detmi….

 

 

-Su sucastou zivota.

-Meni sa sposob ako ich vnimame,

ako na ne reagujeme,

a ako nimi prejdeme…

 

 

Je to sinusoida roznych vykyvov, situacii, momentov, v roznych frekvenciach, energiach, raz „hore“, raz „dole“, raz „v strede“ a vsade medzi tym.

 

Rovnako aj v materstve.

Castokrat sa po porode citime hodene do vody, v ktorej sa naucit plavat musime. Nemame na vyber.

A tak sa ucime, den po dni, krok po kroku…

…ako sa postarat o dalsiu malu tak krehku Bytost,

….a zaroven same o seba.

….Ucime sa toho tak neskutocne vela

za tak kratky cas …

 

! A ucime sa v tom vsetkom neutopit….

Nestratit sa…

 

Najst svoju cestu – co funguje a co nie.

Opat sa najst, najst to fungovanie v tomto „novom rezime“ a situaciach.

Najst v tom vsetkom zmysel.

Najst v tom vsetkom svoj vlastny zmysel, ktory rezonuje …

s tym kym sme,

kym sme boli,

a kym chceme byt dalej….

 

Urobiť najmenšiu malú vec, ktorú pre seba v tej chvíli môžeme a vieme spraviť. (Piť viac vody, spraviť si teplý čaj, ísť na pár minút von na čerstvý vzduch, pozbierať hračky zo zeme aj keď tam budú o chvíľu opäť rozhádzané..)

A počkať kým okolo nás dosadne tornádo udalostí, až kým sa nad nami opäť nerozjasní obloha…

 

A naopak,

 

…

A keď to raz všetko dosadne, v ten moment a chvíľu (to poznáte a ucítite)

…

Akou mamou som?

Akou mamou chcem byt?

Akým clovekom som?

Kde som v tom vsetkom ja?

Kde je v tom vsetkom moje skutocne jA?

Kde, v ktorych momentoch a situaciach citim samú seba?

V ktorych momentoch sa vzdalujem sama sebe?

V ktorych momentoch opustam seba samu?

Kde doslova zrádzam sama seba, aby som vyhovela druhým alebo ich predstave o mne?

Kde sa tlacim a silim do niecoho,aby som splnila svoju vlastnu predstavu o tom, aka chcem byt?

Kde som skutocne ja? Čo ma baví? Napĺňa? Čím chcem viac naplnit svoje dni?

Čo mi dáva v každom prežitom dni skutočný zmysel?

….

——————————————–

 

A prečo to píšem?

Lebo viem…

Viem aké to je, keď máte pocit, že sa Vám rúca nielen Vaša predstava o matestve, ale aj život okolo Vás…keď Vás obklopí úplná temnota a paralýza z chodu udalostí…

…Vtedy keď Vám neostáva nič iné, len čakať ako to celé dopadne… A keď v tom všetkom jediný o koho sa môžete oprieť a chytiť za ruku – ste Vy sama. Lebo nikto iný, tam s Vami v tej chvíli nie je.

 

 

S Láskou,

Barbora